Koľko?

Koľko dokáže ľudská duša zvládnuť pred tým, ako sa zlomí? Koľko kriku a urážok dokáže vypočuť, než sa dostanú až do jej najhlbšieho vnútra?

Ako má niečo povedať, keď jediné čo si za to vyslúži, je agresia a vyhrážky? Netrvá dlho, kým prestane rozprávať úplne. Len zopár sekúnd trvá, kým predtým plánované slová prehltne a radšej stíchne.

Problém však nie je v tom. Problém nastáva v situáciách, keď slová musia byť vyrieknuté, keď sa derú von. Vtedy sa duša rozdvojí. Existuje vonkajšia vrstva, tá čo bráni slovám preniknúť von. A v tej vnútornej vrstve malá časť duše sedí a sleduje, ako slová narážajú do steny, bezvýznamne. A nerobí nič. Len ticho sedí, sleduje ich a prehĺta slzy.

To sa totižto za tie roky naučila. Naučila sa bezmocnosti a stratila silu s tým niečo robiť. Samozrejme, raz za čas príde moment, keď sa postaví a je ochotná slovám pomôcť von. Keď zatne ruky v päste a je pripravená búšiť na stenu z celej sily. Po pár ranách je však vyčerpaná. Sila sa stratila.

A tak nebojuje. Len ticho sedí a prehĺta slzy.