Mám pocit, že som po ceste niečo stratila, nie som však dieťa čo na ulici stratí hračku, Nechcem tým povedať, že by som sa vrátila, možno by som schytila myšlienky a zapla práčku. Sledovala, ako sa točí, spolu s mojim životom. Neviem či by som pridala prášok na tmavé alebo bledé. Vec jediná ktorou istá som si, nie som tou, čo bývala som. Stratila som iskru v očiach, prestala hrať hru s pátosom. Stiahla som plecia, vytvorila kľúč. Zostrila som hrany mojej kontúry, zanechala minulosti časť mojej kultúry. Myšlienky boja a jedinečnosti, odleteli.. Nie ďaleko však, len na najbližší strom, bohužiaľ, ani lístok nepohne sa na ňom. A mojím strachom je, že nepohnem sa ani ja. Že už nebudem tou, ktorou som bývala. Že tá osoba viac neexistuje, že už nepíše si svojho života scenáre a na strome, nepohnú sa ani len tie konáre.