❋ WRITTEN BY ANGIE ❋

        ,,Dnes nie, Michael,“ odtláčala som ho od seba. Pach škótskej mi nechutne vrážal do nosa a ja som vedela, že na druhý deň budem mať všetky veci napáchnuté od alkoholu a cigariet. Nebola by to žiadna zmena, ale aj tak som to nenávidela. ,,Gaale, neser sa, dnes to vážne potrebujem,“ zafunel mi do ucha. V preklade: Už dlho som netrtkal a ty si opäť po ruke. Predstavme sa, nech už ten úvod máme za sebou. Som Gaale. Ten celkom pekný, no momentálne strašne opitý a zhúlený chlapec, ktorý sa mi snaží rukami vliezť pod tričko je Michael. Michael a ja sme sa spoznali pred 8 mesiacmi, na koncerte

Kto by to bol povedal, že raz tu budem takto ležať, neistá si svojím životom, iba s chuťou stále bežať. Bežať preč a ešte ďalej, na lícach prúdy vody slanej. V srdci prázdno a raz plno, noci trvajúce tak dlho. Naháňam ten istý sen bežím o život, deň čo deň. Hoc ľahkým sa môj život môže zdať, je dilema čoraz väčšia. Bojovať a či to vzdať?

Nech robím, čo robím, nedá mi spávať myšlienka istá, a síce, čo na mňa život chystá. Či život môj vyrovná sa aj snom mojim. Keď človek očistí okolie od vecí negatívnych znamená to, že šťastnejšími máme byť? Keď upustí opraty a uvoľní stisk, začne spokojnejšie žiť? Čo ak nedá sa voľnejšie dýchať, iba z času na čas vylúdiť vzdych. Ráta sa to? Stačí to? Štúdie radia, občas si zakrič, občas si poplač, občas niečo rozbi. Znamená to, že nebude prach aj z mojich kostí? Hoc vidím dúhu medzi oblakmi, skrývajúcu sa za inak tmavou oblohou, nemám v pláne mať iba šťastný život, mám ho rada tak ako je, akoby som bojovala s druhou osobou. Avšak obe osoby sú mnou, či pozriem do zrkadla ráno alebo večer. Nakoniec, vždy keď je teplota pod nulou, cez tú istú hlavu naťahujem sveter. Mám rada boj dvoch strán, istý nepokoj v žilách. Rada solím kraje rán, aj keď je únavné zaspávať v slzách. Ten nepokoj ma drží nažive, mňa a moje druhé...

Obedná spúšť už ustala a mne neostalo nič iné,  ako pokračovať ďalej. Tak ako od mala. Zatni zuby, vyrovnaj chrbát nie že ťa niekto uvidí plakať. O čom by to potom bolo,  že slabú ťa uvidia? Je to len ďaľšie kolo tvojho prežitia. Neplač, nesmrkaj utri slzy, úsmev nasaď. Či nepravda to je ich nechaj iba hádať..

Spomenieš si niekedy na moment,  kedy to začalo? Neskorá noc a ľudia na každom rohu, medzi nimi my dvaja na rohu od kraja. Pamätám, že mi bolo chladno. Ani to množstvo alkoholu ma nedokázalo zahriať a ty si bol príliš hanblivý aby si pristúpil a pokúsil sa ma objať. Občas na to spomínam, občas mi to intoxikuje inak vraj zdravú hlavu. Nechcem sa vydať zase na tú dráhu, kde ty v mojich myšlienkach hráš hlavnú úlohu. Rozhodla som sa, vtedy aj teraz,  že čas neoklameme, aj keď sme si mysleli opak. Nebudem už na to myslieť, už nechcem, no tak.

Mám pocit, že som po ceste niečo stratila, nie som však dieťa čo na ulici stratí hračku, Nechcem tým povedať, že by som sa vrátila, možno by som schytila myšlienky a zapla práčku. Sledovala, ako sa točí, spolu s mojim životom. Neviem či by som pridala prášok na tmavé alebo bledé. Vec jediná ktorou istá som si, nie som tou, čo bývala som. Stratila som iskru v očiach, prestala hrať hru s pátosom. Stiahla som plecia, vytvorila kľúč. Zostrila som hrany mojej kontúry, zanechala minulosti časť mojej kultúry. Myšlienky boja a jedinečnosti, odleteli.. Nie ďaleko však, len na najbližší strom, bohužiaľ, ani lístok nepohne sa na ňom. A mojím strachom je, že nepohnem sa ani ja. Že už nebudem tou, ktorou som bývala. Že tá osoba viac neexistuje, že už nepíše si svojho života scenáre a na strome, nepohnú sa ani len tie konáre.