❋ WRITTEN BY ANGIE ❋

Kto by to bol povedal, že raz tu budem takto ležať, neistá si svojím životom, iba s chuťou stále bežať. Bežať preč a ešte ďalej, na lícach prúdy vody slanej. V srdci prázdno a raz plno, noci trvajúce tak dlho. Naháňam ten istý sen bežím o život, deň čo deň. Hoc ľahkým sa môj život môže zdať, je dilema čoraz väčšia. Bojovať a či to vzdať?

Nech robím, čo robím, nedá mi spávať myšlienka istá, a síce, čo na mňa život chystá. Či život môj vyrovná sa aj snom mojim. Keď človek očistí okolie od vecí negatívnych znamená to, že šťastnejšími máme byť? Keď upustí opraty a uvoľní stisk, začne spokojnejšie žiť? Čo ak nedá sa voľnejšie dýchať, iba z času na čas vylúdiť vzdych. Ráta sa to? Stačí to? Štúdie radia, občas si zakrič, občas si poplač, občas niečo rozbi. Znamená to, že nebude prach aj z mojich kostí? Hoc vidím dúhu medzi oblakmi, skrývajúcu sa za inak tmavou oblohou, nemám v pláne mať iba šťastný život, mám ho rada tak ako je, akoby som bojovala s druhou osobou. Avšak obe osoby sú mnou, či pozriem do zrkadla ráno alebo večer. Nakoniec, vždy keď je teplota pod nulou, cez tú istú hlavu naťahujem sveter. Mám rada boj dvoch strán, istý nepokoj v žilách. Rada solím kraje rán, aj keď je únavné zaspávať v slzách. Ten nepokoj ma drží nažive, mňa a moje druhé...

Obedná spúšť už ustala a mne neostalo nič iné,  ako pokračovať ďalej. Tak ako od mala. Zatni zuby, vyrovnaj chrbát nie že ťa niekto uvidí plakať. O čom by to potom bolo,  že slabú ťa uvidia? Je to len ďaľšie kolo tvojho prežitia. Neplač, nesmrkaj utri slzy, úsmev nasaď. Či nepravda to je ich nechaj iba hádať..

Spomenieš si niekedy na moment,  kedy to začalo? Neskorá noc a ľudia na každom rohu, medzi nimi my dvaja na rohu od kraja. Pamätám, že mi bolo chladno. Ani to množstvo alkoholu ma nedokázalo zahriať a ty si bol príliš hanblivý aby si pristúpil a pokúsil sa ma objať. Občas na to spomínam, občas mi to intoxikuje inak vraj zdravú hlavu. Nechcem sa vydať zase na tú dráhu, kde ty v mojich myšlienkach hráš hlavnú úlohu. Rozhodla som sa, vtedy aj teraz,  že čas neoklameme, aj keď sme si mysleli opak. Nebudem už na to myslieť, už nechcem, no tak.

Mám pocit, že som po ceste niečo stratila, nie som však dieťa čo na ulici stratí hračku, Nechcem tým povedať, že by som sa vrátila, možno by som schytila myšlienky a zapla práčku. Sledovala, ako sa točí, spolu s mojim životom. Neviem či by som pridala prášok na tmavé alebo bledé. Vec jediná ktorou istá som si, nie som tou, čo bývala som. Stratila som iskru v očiach, prestala hrať hru s pátosom. Stiahla som plecia, vytvorila kľúč. Zostrila som hrany mojej kontúry, zanechala minulosti časť mojej kultúry. Myšlienky boja a jedinečnosti, odleteli.. Nie ďaleko však, len na najbližší strom, bohužiaľ, ani lístok nepohne sa na ňom. A mojím strachom je, že nepohnem sa ani ja. Že už nebudem tou, ktorou som bývala. Že tá osoba viac neexistuje, že už nepíše si svojho života scenáre a na strome, nepohnú sa ani len tie konáre.

Nebola som s istá či z mojich úst vychádzal dym alebo para Raných 6 stupňov človeka oklame Aj káva vzdychala triasla sa v mojich rukách Alebo som to bola ja? Hnedá farba splývala s balkónom natretým nanovo asi keď sa mi narodila stará mama farba, ako keď okríkneš dieťa stroho. Bola som dosť vysoko na to, aby ľudia podo mnou rozmazané boli stále nie dosť vysoko, aby rozoznala som, čo ma bolí. Cítila som a zároveň nie Plakala som a zároveň nie Kto je ešte taký ako ja? A kto nie? Teplo zo šálky zohrieva mi prsty Však život, vravia je tak prostý. Vstaň, dýchaj, funguj ale nie ako stroj. Cíť, miluj, rovno stoj.

Necelá dvanástina roku ubehla zviera mi žalúdok Vážne to mám vydržať takto 5 rokov a viac? Vidina titulu pred očami Istota prebdených nocí za dverami Však 4 písmenká pred menom mi zaručia šťastný život Rusko aj USA by závideli pamfletom doba propagandy trvá možno som len skeptik no spánok na mňa volá Mimo párty, znamená byť mimo obrazu no ja sa na druhý deň nechcem Zľaknúť vlastného odrazu Ak  nespíš kvôli párty a alkoholu aj tak nespíš kvôli párty a alkoholu Vyber si, čo si zvolíš? Jednu stranu, či tú druhú?

Vždy ma bavilo piecť rôzne koláče a dezerty, ale asi najviac mi učarovali muffiny. Sú jednoducho a rýchlo hotové a p o dlhej dobe som objavila skvelý recept na muffinky. 250 g hladká múka  100 g cukru  2 lyžičky prášku na pečenie vanilkový cukor 2 stredne veľké vajíčka 200 ml mlieka (alebo 200 g jogurtu a trochu mlieka) 85 g masla  Cesto sa môže zdať príliš husté, ale verte mi, je to iba zdanie. Je ľahké a prevzdušnené, vyjde asi na 20 menších kusov. Ja osobne som doň dala iba kúsok čokolády do stredu, ktorá sa potom pekne rozpustila a vsala do cesta, čiže dokonca cukru nebolo potrebného toľko. Všetko záleží od prísad. Príprava je ultra jednoduchá. Tekuté ingredience zmiešajte dohromady, mixér netreba, stačí vidličkou. V inej miske premiešajte sypké ingredience a zmiešajte obe zmesy dohromady. Cesto na muffiny je dôležité nepremiešať príliš, nesnažte sa vyšľahať dokonalé hladké cesto . Pečieme pri 180°C, cca 20 - 25 minút. ...

Pršalo. Pamätám si to, lebo sa mi rozmazala linka a 15 minút z rána v ťahu  kvôli niečomu, čo zmije voda. A ja som zas myslela na teba na vodu a tú čiernu farbu čo mi stekala po líci. Aj napriek tomu, že som si povedala Že budem ako z ľadu. Skoro mi ušla električka a musela by som ísť dvadsaťosmičkou telo na telo s ďalším Ale ani jedno by nebolo ty Myslím, že ním už ani nebude, ale hej, ani ja som nemyslela, že po tom dni ešte niekedy vyjde Slnko.

Nerozmýšľala. Jej myseľ bola po dlhom čase prázdna. Užívala si ten pocit, pretože vedela  že sa tak skoro neobjaví. V povetrí sa niesla melódia, ktorú mohla počuť len ona a tí, ktorí  sa rozhodli. Velebila ju. Volala ju k sebe. A ona sa poddala. Koniec koncov, robila tak celý život. Jeden malý krok. Len drobný krôčik. A letela. So zatvorenými očami. No dopad nepocítila. Nedostavil sa. Pretože jej myseľ... Jej myseľ už poletovala. Povetrím.

Keď ruže tmavnú na úsvite, prichádza, jemný, zvláštny tón, keď bledne tma, tak krásne krásna, odchádza kúzlo nočných môr. Jej krídla jemne ševelia, zvuk tenký ako lipy list, ťahajú za sebou prachu mračná, no úsmev nie tak ľahko prísť. Nuž píše, perom krásnych vtákov, opisuje dávny žiaľ, ignoruje bosorákov, čo hľadia šerom do diaľav. Tam kde kvety kvitnú o polnoci, kde láska vzrastá úsmevom, kde noc každého drží v moci, tam kde každé ráno zvoní zvon. Prečo smútok odpradávna, ovláda tak krásny svet? Kde mesiac dáva silu z rána, nech rastie, temný nočný kvet? Lupene farby tajomstiev noci, plný rosy sviežich rán. Jak rastie mocný o polnoci, sprevádzaný spevom vrán.

Črievička zletela Dole z podstavca Bez akéhokoľvek dotyku Cudzej osoby Všetci sme črievičky Čo sa hýbu Vlastným Smerom Samota Nie je vždy zlá Odhalí tvoju tvár Musíš vedieť Musíš vedieť žiť Sám so sebou Aj bez seba Aj bez nej A bez neho Musíš  vedieť Žiť Pretože na inom Na inom nezáleží Nezáležalo Ani teraz Ani vtedy Ani potom.