Povetrie




Nerozmýšľala. Jej myseľ bola po dlhom čase prázdna. Užívala si ten pocit, pretože vedela 
že sa tak skoro neobjaví. V povetrí sa niesla melódia, ktorú mohla počuť len ona a tí, ktorí
 sa rozhodli. Velebila ju. Volala ju k sebe. A ona sa poddala. Koniec koncov, robila tak celý život.
Jeden malý krok.
Len drobný krôčik.
A letela.
So zatvorenými očami.
No dopad nepocítila.
Nedostavil sa.
Pretože jej myseľ...
Jej myseľ už poletovala.
Povetrím.

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Koľko?

Koľko dokáže ľudská duša zvládnuť pred tým, ako sa zlomí? Koľko kriku a urážok dokáže vypočuť, než sa dostanú až do jej najhlbšieho vnútra? Ako má niečo povedať, keď jediné čo si za to vyslúži, je agresia a vyhrážky? Netrvá dlho, kým prestane rozprávať úplne. Len zopár sekúnd trvá, kým predtým plánované slová prehltne a radšej stíchne. Problém však nie je v tom. Problém nastáva v situáciách, keď slová musia byť vyrieknuté, keď sa derú von. Vtedy sa duša rozdvojí. Existuje vonkajšia vrstva, tá čo bráni slovám preniknúť von. A v tej vnútornej vrstve malá časť duše sedí a sleduje, ako slová narážajú do steny, bezvýznamne. A nerobí nič. Len ticho sedí, sleduje ich a prehĺta slzy. To sa totižto za tie roky naučila. Naučila sa bezmocnosti a stratila silu s tým niečo robiť. Samozrejme, raz za čas príde moment, keď sa postaví a je ochotná slovám pomôcť von. Keď zatne ruky v päste a je pripravená búšiť na ste...
Čítať ďalej

Občas

Spomenieš si niekedy na moment,  kedy to začalo? Neskorá noc a ľudia na každom rohu, medzi nimi my dvaja na rohu od kraja. Pamätám, že mi bolo chladno. Ani to množstvo alkoholu ma nedokázalo zahriať a ty si bol príliš hanblivý aby si pristúpil a pokúsil sa ma objať. Občas na to spomínam, občas mi to intoxikuje inak vraj zdravú hlavu. Nechcem sa vydať zase na tú dráhu, kde ty v mojich myšlienkach hráš hlavnú úlohu. Rozhodla som sa, vtedy aj teraz,  že čas neoklameme, aj keď sme si mysleli opak. Nebudem už na to myslieť, už nechcem, no tak.
Čítať ďalej

Káva ako život

Nebola som s istá či z mojich úst vychádzal dym alebo para Raných 6 stupňov človeka oklame Aj káva vzdychala triasla sa v mojich rukách Alebo som to bola ja? Hnedá farba splývala s balkónom natretým nanovo asi keď sa mi narodila stará mama farba, ako keď okríkneš dieťa stroho. Bola som dosť vysoko na to, aby ľudia podo mnou rozmazané boli stále nie dosť vysoko, aby rozoznala som, čo ma bolí. Cítila som a zároveň nie Plakala som a zároveň nie Kto je ešte taký ako ja? A kto nie? Teplo zo šálky zohrieva mi prsty Však život, vravia je tak prostý. Vstaň, dýchaj, funguj ale nie ako stroj. Cíť, miluj, rovno stoj.
Čítať ďalej